Cookie: Naša stránka využíva súbory cookie. Prečítajte si ďalšie informácie o našich zásadách práce so súbormi cookie. súhlasím
Zavrieť
You have changed campaigns but your basket has not changed.
You have changed campaigns hence your basket has updated accordingly.

Čo ma naučilo materstvo?

Materstvo, to sú protichodné pocity, extrémne emócie a stavy čistého šťastia i zúfalstva a hnevu. Nie, nie je to len prechádzka ružovou záhradou. Byť rodičom je skutočná výzva, ale zároveň je to aj tá najkrajšia životná skúsenosť. Prečítajte si, čo dalo materstvo niektorým z nás.

Monika, 29 rokov: Som silná

„Pred pôrodom by som si nikdy nepomyslela, že budem schopná zvládať veci, ktoré mi dnes prídu úplne samozrejmé. Prešla som si neznesiteľnou bolesťou, na jej konci ale boli slzy šťastia. Zažila som bezsenné noci, únavu. Čakanie na nemocničnej chodbe – to bolo asi najhoršie. Hodiny nosenia, keď bábätko nešlo inak utíšiť. Netušila som, že materstvo obnáša toho TOĽKO. Teraz ale zvládam námaju oveľa ľahšie. Viem, čo to je zatnúť zuby a ísť ďalej. To si človek proste musí prežiť.“

 

Simona, 34 rokov: Viem toho teraz omnoho viac

„Materstvo ma naučilo nevzdávať sa a i v bezvýchodiskových situáciách hľadať nové riešenia; nepanikáriť, keď dostanem náročnú úlohu, alebo keď sa stane niekoľko nepríjemností naraz. Človek sa naučí vysporiadať s ťažkými situáciami, pod ktorých váhou by sa predtým zrútil. Pokiaľ totiž máte dieťa, musíte myslieť a jednať, nech sa deje čokoľvek. Teraz, keď sa veci nevyvíjajú podľa mojich predstáv, iba sa usmejem a poviem si: ´To zvládnem.´“

 

Nikola, 31 rokov: Vážim si malé veci

„Prvý úsmev, prvé kroky, malá teplá ručička v mojej dlani, rozprávanie sa, spoločné okamžiky, jedlo pri spoločnom stole, knihy, rituály. Každý deň je plný malých drobných radostí. Včera sa ma napríklad syn spýtal, či spolu môžeme počúvať vtáčiky, ako krásne spievajú. Deti majú neustále oči i uši dokorán a dokážu vnímať veci, ktoré dospelým dávno unikajú. Bez neho by som si to nikdy neuvedomila.“

 

Veronika, 36 rokov: Som trpezlivá

„Viem, že moja dcéra sa raz osamostatní, ale aj tak mám stále nutkanie pomáhať jej so zapínaním gombíkov a zaväzovaním šnúrok alebo ju pridržať pri nasadnutí na bicykel. Viem, že s tým ale musím prestať. Chcem jej byť nablízku, starať sa o ňu a podporovať ju, ale musím byť trpezlivá a nechať ju dospievať. Iba tak sa môže ona i ja radovať z jej úspechov. Preto mi neprekáža čakať. Čakám až pochopí svoje emócie a až sa z nich vytratí hnev, ktorý je silnejší, než ten dospelácky. Čakám, až sa vráti zo školy. Čakám až sa stretne s prvými láskami, neúspechmi i slzami. Tiež na to všetko čakáte? Pokiaľ áno, tak určite chápete moju úzkosť, ale aj šťastie, keď sa k vám dieťa vráti a pritúli sa k vám.“

 

Podeľte sa aj vy s nami o svoje zážitky! Tešíme sa na vaše komentáre!

Zdieľať s priateľmi

Ďalšie články

{{::article.Title}}
{{::article.Title}}

{{UI.LoadingMessage}}
[View|Representative_Attach_Not_Available]